Vedkyňa, MaTYkár a riaditeľka: Najlepšia škola nemusí mať najlepšie výsledky

Ktorá škola je lepšia? Tá, ktorej žiaci dosahujú nadpriemerné výsledky, alebo tá, ktorá ich dokáže najviac posunúť? Vedkyňa Mária Bieliková, učiteľ matematiky a edukačný influencer Tomáš Mikulovský a riaditeľka základnej školy Zuzana Rybaničová sa na túto otázku pozerajú z troch rozdielnych perspektív. Ich odpovede ukazujú, prečo výsledky potrebujeme, ale aj prečo nám samy osebe o kvalite školy povedia príliš málo.

Čísla sú vždy lákavé. Keď porovnávame školy, prirodzene hľadáme niečo, čo sa dá kvantitatívne zmerať. Výsledky Testovania 9, maturít, prijímacích skúšok či olympiád poskytujú zdanlivo jednoduchú odpoveď. Škola A dosiahla lepší výsledok ako škola B – a je teda kvalitnejšia.

Problém nastáva vo chvíli, keď za výsledkom prestávame vidieť konkrétne dieťa. Žiak, ktorý prišiel do školy s výbornými predpokladmi a skončil s deväťdesiatimi percentami, môže mať za sebou úplne inú vzdelávaciu cestu ako jeho spolužiak, ktorý začínal s výrazným hendikepom a dostal sa na sedemdesiat. Ak vidíme iba konečný výsledok, vieme povedať, kto skončil vyššie. Oveľa menej však vieme o tom, čo s nimi počas tejto cesty dokázala urobiť škola.

A práve tu sa začínajú stretávať odpovede troch ľudí, ktorých sme sa pýtali, podľa čoho by sa mala posudzovať kvalita školy.

Namiesto výsledku sledujme zmenu

Mária Bieliková, uznávaná informatička, vysokoškolská pedagogička a zakladateľka Kempelenovho inštitútu inteligentných technológií, odpovedá pomerne jednoznačne: zaujíma ju celkový osobnostný, nielen vedomostný progres žiaka.

Deti totiž neprichádzajú do školy z rovnakej štartovacej čiary. Ako upozorňuje Bieliková, obzvlášť základné školy sú pre všetkých a každý dostal „do vienka niečo iné – či už geneticky, alebo prostredím“. Preto podľa nej nie sú podstatné iba absolútne výsledky, ale predovšetkým zmena – odkiaľ kam sa jednotlivý žiak posunul.

Rozdiel môže na prvý pohľad pôsobiť ako detail. V skutočnosti však mení samotnú otázku, ktorú pri hodnotení školy kladieme. Namiesto „Aké výsledky majú vaši žiaci?“ sa môžeme pýtať: „Kam sa vaši žiaci počas rokov strávených v škole posunuli?“

Myšlienky Márie Bielikovej dostávajú ešte konkrétnejšiu podobu v odpovediach Zuzany Rybaničovej, riaditeľky Základnej školy Pri kríži v Bratislave. Aj ona by privítala, keby hodnotenie dokázalo zachytiť viac než úspechy v olympiádach alebo Testovaní 9. Chcela by sledovať vývoj konkrétneho žiaka – jeho priebežné výsledky, pokrok a najmä to, ako sa v škole cíti. Pripomína pritom, že veľa závisí od prostredia, z ktorého dieťa prichádza, jeho rodiny, priateľov či záujmov.

Úloha školy sa tak nekončí odovzdaním vedomostí. Rybaničová hovorí aj o tom, že žiak by sa mal naučiť sám seba hodnotiť, spoznávať svoje silnejšie a slabšie stránky, prekonať strach či dokázať vystúpiť pred ostatnými. V jej chápaní kvality sa tak objavuje niečo, čo sa meria oveľa ťažšie než správna odpoveď v teste: sebareflexia, sebavedomie a schopnosť pracovať s vlastnou chybou.

Na škole používajú motto „Učíme sa tvorivo a pre život.“ S ním súvisí aj predstava, že každý žiak by mal počas školy zažiť vlastný pocit úspechu.

Druhým heslom školy je, že „chyba je naša kamarátka“ – dá sa z nej poučiť a ďalej s ňou pracovať. Ak teda od školy očakávame rozvoj potenciálu každého dieťaťa, nemôžeme jej kvalitu merať iba úspechom tých najlepších.

Výsledky nezahadzujme. Dajme ich do kontextu

Znamená to, že merateľné výsledky máme prestať sledovať? Tomáš Mikulovský, stredoškolský učiteľ matematiky a edukačný influencer známy ako MaTYkár, ponúka užitočnú protiváhu. Výsledky nezavrhuje – ponechal by ich ako jednu zo súčastí hodnotenia. Sledoval by externé testovania, úspešnosť pri prijímacích skúškach či maturitu, no zároveň by ich doplnil o návštevy škôl a rozhovory s vedením, pedagógmi a žiakmi.

A možno práve v tejto kombinácii sa nachádza podstatná časť odpovede. Problémom nie je, že školy meriame. Problém vzniká vtedy, keď ľahko merateľné veci začneme zamieňať za kvalitu samotnú. Výsledok testu môže byť jednou informáciou o škole. Nedokáže však sám vysvetliť, z akého bodu jej žiaci vychádzali, aký pokrok urobili alebo ako sa v škole cítia.

Mikulovský navyše používa na opis dobrej školy jednoduchý obraz:

Ak chceme vedieť, ako škola skutočne funguje, nestačí sa teda pozerať iba na jej žiakov – a už vôbec nie iba na ich známky. Do obrazu školy vstupuje aj skúsenosť učiteľov, zamestnancov a rodičov. Kvalita sa potom prestáva javiť ako jeden výsledok a stáva sa skôr výslednicou viacerých vzťahov, podmienok a procesov, ktoré sa navzájom ovplyvňujú.

Kvalitnú školu napokon vytvárajú ľudia

Keď sme sa Márie Bielikovej opýtali, čo robí školu kvalitnou, nepotrebovala dlhú definíciu: „Ľudia. Motivovaní, skvelí učitelia a odvážne, kreatívne vedenie.“ Aj pri otázke, čo by v slovenskom školstve zmenila, preto zostáva pri ľuďoch. Výraznejšie by finančne aj spoločensky oceňovala učiteľov, ktorí najviac pomáhajú žiakom napredovať.

Hovorí pritom o „pozitívnych ostrovčekoch“, ktoré kvalitní a nadšení učitelia vytvárajú už dnes. Sú podľa nej zatiaľ príliš malé, no ak sa začnú zväčšovať a spájať, môže vzdelanie získať v očiach verejnosti vyššiu hodnotu. Cieľom je podľa Bielikovej dosiahnuť až „bod zvratu“, keď si spoločnosť začne pedagógov skutočne vážiť.

Mikulovský k ľuďom pridáva podmienky, v ktorých pracujú. Ak by mohol v slovenskej škole zmeniť jednu vec, presadzoval by väčší príliv financií s dôrazom na modernizáciu priestorov a učební, aby sa školy viac podobali na moderné inštitúcie 21. storočia.

Rybaničová zase ukazuje každodennú realitu priamo zo školy. Pred začiatkom školského roka maľovali, prerábali priestory a tvorili nový školský vzdelávací program. Pri 698 žiakoch a 75 nových prvákoch ich čaká množstvo organizačných výziev. Napriek tomu sa jej odpoveď opäť vracia k tomu, čo sa deje s konkrétnym dieťaťom:

„Chceme pre deti tvoriť bezpečné a podnetné prostredie tak, aby sa žiak u nás cítil dobre a povedal si: ‚Dokážem to, aj keď sa mi to nepodarí na prvýkrát.‘ Snažíme sa ku každému pristupovať individuálne, čo je naozaj základ.“

Tri pohľady tak neprinášajú jednu univerzálnu definíciu kvalitnej školy. A možno práve to je ich najzaujímavejším spoločným odkazom. Výsledky sú dôležité, ale potrebujeme vedieť aj to, aký pokrok dieťa urobilo. Materiálne podmienky sú dôležité, ale školu nevytvárajú samotné budovy. A ak chceme pochopiť, ako škola skutočne funguje, potrebujeme počúvať žiakov, učiteľov aj rodičov.

---

Pomôžte nám pomenovať, čo robí školu kvalitnou

A práve tu sa tri rozhovory stretávajú s otázkou, ktorú rieši EduRadar. Ak výsledok testovania nedokáže zachytiť celý príbeh školy, potrebujeme sa pýtať, čo ďalšie má byť súčasťou obrazu jej kvality. Pokrok jednotlivého dieťaťa? Jeho osobnostný rozvoj a pocit bezpečia? Kvalita učiteľov a vedenia? Spokojnosť žiakov, rodičov a zamestnancov? Materiálne podmienky? Schopnosť školy hodnotiť samu seba a ďalej sa rozvíjať?

Práve hľadanie odpovedí na takéto otázky je súčasťou národného projektu EduRadar, ktorého cieľom je vytvoriť nový systém hodnotenia kvality škôl na Slovensku. Nemá priniesť iba ďalší spôsob porovnávania škôl, ale komplexnejší pohľad na ich kvalitu a zmysluplnú spätnú väzbu, ktorú môžu školy využiť pri vlastnom rozvoji.Výsledná podoba systému pritom nemá vzniknúť iba ako odborný dokument. Do diskusie o tom, čo robí školu kvalitnou a podľa čoho by sme to mali posudzovať, sa môže zapojiť aj odborná a široká verejnosť.

Čo robí školu kvalitnou podľa vás?

Zapojte sa do našej ankety a navrhnite kritériá, ktoré by podľa vás mali byť súčasťou nového systému hodnotenia kvality škôl. Vaše odpovede budú jedným z podkladov pri jeho tvorbe. Pretože ešte predtým, než začneme školy hodnotiť, potrebujeme si položiť tú najzákladnejšiu otázku: Čo vlastne od kvalitnej školy očakávame?

Najnovšie články